História
Najstaršie dôkazy o cieľavedomom pestovaní viniča pochádzajú z doby spred viac ako sedem tisíc rokov z Číny, Babylónu a Egypta. V tých časoch sa víno používalo nielen na povznesenie nálady, ale tiež na liečebné účely. Víno a vinná réva sa tiež veľmi často objavuje v náboženských témach. Už v Starom zákone sa dočítame, že prvou činnosťou človeka po potope sveta bolo: A Noe, muž pôdy, začal obrábať zem a vysadil vinicu. (Mojž. 1, 9,20)
Ušľachtilý vinič je kultúra, ktorá už dlho sprevádza človeka v časoch dobrých i zlých. A podobne ako počiatky jeho dejín i počiatky pestovania ušľachtilého viniča sú zahalené v rúchu dávnej minulosti.
Z odtlačkov viničových listov, semien v kamennom či hnedom uhlí vieme, že divý vinič rástol už v období treťohôr, keď sa tvorilo naše hnedé uhlie. Teritórium jeho výskytu sa nachádzalo takmer po celej Európe dokonca až po okraje Islandu a Grónska.
Postupujúcim ľadovcom v ľadovej dobe padol za obeť výskyt viniča na severe. Keď sa však zhruba pred 10 000 rokmi podnebie opäť zmiernilo, dobyl si vinič mnohé z jeho stratených pozícií. Jeho plody sa stali cennou potravou tých skupín ľudí, ktorí v mladšej dobe kamennej a v bronzovej dobe obývali západnú a strednú Európu, stredomorský priestor, ako aj územie na Blízkom východe a južne od Kaukazu. Potvrdzujú to nálezy jadierok hrozna v predhistorických sídliskách. Na sever a juhu Álp sa našli v kolových stavbách celé zhluky týchto jadierok, čo možno svedčí o jednoduchom spôsobe lisovania muštu. Svetoznáme vykopávky v Tróji a Tirynse nám zase prezrádzajú, že na obidvoch miestach sa pred zhruba 4000 rokmi hrozno cenilo ako príloha k dobrým jedlám.
Toto hrozno však pochádzalo z viniča, ktorý rástol bez zásahu ľudskej ruky, čo nám bezpečne dokladá paleobotanika. Forma vykopaných jadierok prezrádza odborníkovi, že sa pred dávnymi časmi nachádzali v bobuliach sort divého viniča – Vitis vinifera subsp. silvestris a Vitis caucasica Vav.. Jadierka ušľachtilého viniča – Vitis vinifera subsp. sativa, nie sú v Európe dokázateľné hlboko do 2. tisícročia p.n.l..
Viac alebo menej veľké zbytky divej révy možno ešte i dnes nájsť v strednom Francúzsku, juhozápadnom Švajčiarsku, v povodí horného Rýna a Dunaja, ako aj na južnej Ukrajine. Kaukazský vinič dominuje v Malej Ázii, Zakaukazsku a ďalej na východ až po Hindukuš. Iné druhy divého viniča sa nachádzajú v severnej Amerike. Boli to ich plody, ktoré okolo roku 1000 n.l. podnietili výpravu normánskeho moreplavca Leifa Eriksona, aby pomenoval časť východného pobrežia severnej Ameriky ako Vinland hit goda – Dobrú krajinu viniča. Podľa staroislandskej ságy, ktorá popisuje cestu Leifa Eriksona do Ameriky, boli plody divého viniča v Amerike chutné a veľmi sa neodlišovali od plodov ušľachtilého viniča v Nemecku.
Podobné informácie máme k dispozícii aj z oblasti južnej Európy a Zakaukazska. V dobrých rokoch sa tam zbierali ľahko skvasiteľné hrozná a až do nedávnej minulosti sa z nich pripravovalo víno. Nič nehovorí proti tomu, aby sme takúto prax nepredpokladali už v predhistorickom období, zvlášť, keď je antickými autormi doložená pre Krym a ságami obkolepenú Kolchis. Na pobreží dolnej Moesie, časti dnešného bulharského čiernomorského pobrežia, sa dodnes nachádzajú kamenné platne s približne dvojmetrovým priemerom, ktoré vytesané do tvaru plochých misiek slúžili na vyšľapávanie šťavy z hrozna divého viniča. Takéto "zariadenia", o ktorých nás informujú aj antickí autori sa nachádzajú tiež v Zakaukazsku a na Blízkom východe.
Na základe týchto nálezov bádatelia predpokladajú, že chutné plody rozličných druhov divého viniča boli už v dávnej minulosti potravou človeka. Je možné, že bohatstvo jesennej úrody podnietilo vtedajšieho človeka k úvahám, ako uchovať, konzervovať úrodu na dlhšie obdobie. Jedným zo spôsobov konzervovania hrozna bolo jeho vysušenie na slnku. A snáď práve pritom získalo ľudstvo prvé poznatky o kvasení hroznovej šťavy. To je však len hypotetický názor niektorých bádateľov, ktorý sa nedá overiť.
Nezistenou záhadou zostáva pre nás aj poznanie procesu, v ktorom sa vypestoval ušľachtilý vinič z divého viniča. V priebehu tisícročí sa pestovaním mutácií a sústavne novým krížením vyberaných a hodnotných variant podarilo človekovi vytvoriť okolo 5000 foriem ušľachtilého viniča..
Ušľachtilý vinič sa odlišuje od svojich divých predkov predovšetkým tým, že je obojpohlavný. Jeho kvet zjednocuje tyčinky aj piestiky, teda samčie i samičie časti. Naproti tomu divý vinič je rozdelený na dve pohlavia a len jeho samičie kry môžu mať hrozno. Pravda, aj medzi divým viničom sa vyskytujú obojpohlavný jedinci. Pestovateľský výber človeka sa pravdepodobne orientoval práve na nich, pretože ich ďalší vývin bol spojený s menšími ťažkosťami ako pri pohlavne oddelenom viniči.
Divý a ušľachtilý vinič sa líšia aj podľa životných podmienok, v ktorých rastú. Zatiaľ čo náš dnešný vinič uprednostňuje vzdušnú a teplú kamenistú pôdu zmiešanú s jednou zemou, európsky divý vinič rastie v listnatých a vlhkých lesoch. Divému kaukazskému viniču sa zase darí predovšetkým na suchých miestach. Je možné, že práve preto mal kaukazský divý vinič pri vypestovaní ušľachtilých foriem viniča dominantné postavenie. V neposlednom rade aj z tohto dôvodu je Predná Ázia odborníkmi všeobecne uznaná ako kolíska pestovania ušľachtilého viniča. To však neznamená, že účasť východnejších foriem výskytu divého viniča alebo jeho neskoršie kríženie s európskymi formami možno z procesu kultivácie viniča jednoducho vylúčiť.
Najstaršie písomné správy z Mezopotámie nás informujú o kvitnúcom vinohradníctve, ktoré už dávno prekonalo svoje prvé krôčky. Tak napr. v Lagaši, v jednom zo starých sumerských štátov na dolnom toku rieky Tigris, boli už 2500 rokov p.n.l. umele zavlažované záhrady, v ktorých sa zelenal vinič a ovocné stromy. Ba dokonca k vlastnej úrode sa dovážalo víno z "hôr východu", čím bolo pravdepodobne mienené západné a juhozápadné územie dnešného Iránu. Časť tohto územia zaberal starý Elam, ďalšia pradávna vinohradnícka krajina a možno aj domovská krajina ušľachtilého viniča.
V Egypte, odkiaľ pochádzajú najstaršie písomné pamiatky o pestovaní ušľachtilého viniča vôbec, bolo vinohradníctvo v plnom rozkvete už pred 5000 rokmi v období Starej ríše. Prezrádzajú nám to hieroglyfy z hrobiek I. dynastie, ktoré hovoria o lisoch východných a západných oblastí", ktorými sa pravdepodobne lisovalo hrozno z Mareotského jazera a Tanisu. Ďalšími svedkami staroegyptského vinohradníctva sú početné nádoby s vínom, ktoré sa ukladali do hrobiek zosnulým faraónom. Otázka počiatkov egyptského vinohradníctva sa však dá zodpovedať len určením jeho približného veku. Zdá sa, že ušľachtilý vinič bol na severe krajiny známy už tritisíc rokov pred našim letopočtom. S najväčšou pravdepodobnosťou sa tam dostal ešte v predhistorickom období Egypta spolu s prisťahovalcami, ktorí vytvorili neskorší egyptský národ.
O vysokej úrovni kultúry viniča v území na východ od starej krajiny Nílu a na Sinajskom poloostrove sa možno dozvedieť z množstva starých egyptských textov. Tak napríklad muž menom Sinuhe, ktorý žil ako dvoran v palácoch faraóna Sesostrisa I., videl na vlastné oči, že "je tam viac vína ako vedy". Podobné poznatky získali už päťsto rokov predtým vojaci Starej ríše, ktorí vnikli do severného územia Sinaja a priniesli odtiaľ vinič a figovník. Tieto správy nám čiastočne osvetľujú cestu viniča z Prednej Ázie do oblasti Nílu. Okrem toho tiež poukazuje na vysokú kultúru viniča v starovekej Palestíne a Sýrii.
Podľa starej gréckej ságy, fenickí kupci z Byblosu, Sidónu a Tyrosu priniesli ušľachtilý vinič aj do Grécka. Archeologické vykopávky v Orchomene však dokázali, že ušľachtilý vinič bol v Grécku známy dávno predtým, ako fenické lode vykladali svoj vzácny tovar. Nálezy jadierok hrozna z jednoznačne ušľachtilého viniča pochádzajú už z polovice II. tisícročia p.n.l. z obdobia, kedy mali nad Peloponézom nadvládu zlaté Mykény. Nádherné čaše z vykopaných mykénskych pokladov mohli byť teda naplnené aj domácim vínom.
Grécko bolo prvou európskou krajinou, v ktorej sa vo veľkom rozsahu pestovala vinná réva. A grécky roľník ju nielenže priviedol k rozkvetu, o čom svedčia vysoké zisky aténskych a korintských obchodníkov s vínom, ale ako kolonista ju preniesol aj na Sicíliu, južnú časť Apeninského poloostrova a územie južného Francúzska.
Ale význam gréckeho "predmostia" pri víťaznej cesta ušľachtilého viniča do Európy bol oveľa väčší, pretože z oblasti Massalie (dnešné Marseille) prenikol ušľachtilý vinič v rímskom období do svetoznámych vinohradníckych oblastí Gironde a Burgund. V záujme vlastného zásobenia podporovali rímski dobyvatelia v prvom storočí nášho letopočtu zakladanie nových vinohradov aj na území severne od Burgundu. V nasledujúcich stáročiach sa spolu s rímskou armádou a obchodníkmi dostáva do Alsaska, Falcka, severného Švajčiarska a celej oblasti na západ od Rýna a juh Dunaja. Archeologické nálezy z grófstva Hertfordshire dokazujú, že Rimania sa pokúšali pestovať vinič aj na území dnešnej Veľkej Británie.
Na Iberskom polostrove nezačali Rimania pestovať vinnú révu hneď po jeho dobytí, ale spočiatku chápali toto územie ako dobré odbytište talianských vín.
Rimania po dobytí krajiny vytvorili v provincii Baetica pozoruhodný úrad "prokurátora pre podporu pestovania viniča". Úlohou prokurátora bolo zabezpečiť výsadbu najkvalitnejších sadeníc viniča z Talianska na oboch brehoch rieky Baetis.
Nespornú zásluhu na rozvoji vinohradníctva v strednej Európe mal rímsky cisár Probus (276 – 282 n.l.), ktorého legendy povyšujú na zakladateľa vinohradníctva, aj keď tom čase už ušľachtilí vinič u nás už dávno rástol. Práve cisár Probus nariadil svojim provinčným légiám na celom území Panónie (územie susediace s dnešným Slovenskom) aby v čase mieru zakladali vinice.
V tom čase už bolo pestovanie ušľachtilého viniča veľmi rozvinuté o čom svedčia zápisy antických básnikov Vergilia, Columbella, či Plínia, ktorí popisovali nielen pestovateľské postupy, ale už aj odrody.
- Vinič množia vegetatívne, ale poznajú aj výsev semena, Rimania poznajú aj štepenie.
- Vinič v Európe vysadzujú na vŕškoch a kopcoch popri mestách na slnečných stráňach a slnečných chránených polohách.
- Vinice chránia ohrady a ploty pred pasúcimi sa stádami a pred zlodejmi. vyvinuli sa aj určité "pravidlá" pre vinohradníkov.
- Začalo sa oddelenie pestovania vínových odrôd a stolových odrôd. začína sa selekcia. Vyselektovali prvé bezsemenné odrody.
- Vinič tvarovali, poznali rez na hlavu a vedenie pri kolíku, pestovanie viniča s vedením na strom, na oporu pri stene, na oporu (konštrukciu) v lugašoch. Poznali rôzne spôsoby upevňovania výhonov k opore (vrbová kôra, šúpolie). Kry pravidelne rezali, spravidla na krátky čapík.
- Robili sa zelené práce - výhony prerieďovali, skracovali.
- Výsadbu na jar hnojili, pôdu obrábali hákom ťahaným byvolmi, okopávali dvojzubou motykou.
- Úrodu viniča spotrebovali čerstvú ako ovocie, sušenú ako hrozienka a spracovanú na víno.
- Strapce oberali do prútených košov. Sušili v sušiarňach, ktoré boli vybudované priamo vo vinohrade.
- Vinič na víno spočiatku lisovali zošliapavaním. Mušt nakvasovali v hlinených, kamenných alebo v kovových nádobách. Na egyptských nástenných maľbách vidieť rôzne lisovacie zariadenia , ako husté siete, vrecia.
- Rimania vyrobili prvé drevené sudy a mali už aj prvé drevené lisy. Staroveké národy mali vlastné receptúry na stabilizáciu vína a prevenciu nemocí vína.
- Hrozno a víno boli "božského pôvodu" (Dionyzos, Bacchus, Liber, Izis) a na slávnosti a na slávnosti bohov (bacchanálie) prinášali obety. Pitie vína u starovekých civilizácií bolo všeobecne rozšírené.
- Mušt a víno uskladňovali v hlinených amfórach v zemľankách, v jamách vykopaných v zemi, ktoré mali, ohňom opaľované steny a kde bola ustálená teplota. Víno prepravovali v kožených nádržiach a v hlinených amfórach.
Pestovateľské postupy a nástroje, ktoré sa ustálili v období Rímskej ríše, na území kolonizovanom Rimanmi v Európe, na Blízkom Východe a v Severnej Afrike používali sa bezo zmeny až do konca XIX. storočia.
Rozvoj kultúry pestovania viniča po páde Rímskej ríše sa síce spomalil, ale ani vlny sťahovania národov ju nezastavili. Víťazstvo kresťanstva a nastolenie feudálneho výrobného systému prinieslo veľký rozmach vinohradníctva. Východziu bázu tvorili vinohrady, ktoré boli vysadené v ešte Rimanmi. Po vzniku feudálnych štátov rozkvitá aj vinohradníctvo. Neskôr vzrástli plochy výsadieb viniča. Okolo kláštorov, miest a kaštieľov všade, kde sa darilo pestovaniu viniča, boli obrábané vinohrady.
Z hľadiska pestovania viniča v stredoveku, významné bolo aj mohamedánske náboženstvo, ktoré zakazuje pitie vína, ale na miestach vplyvu islamu podnietili pestovanie stolových odrôd viniča. V rozšírení stolových odrôd významnú úlohu zohrali Arabi, ktorí v Severnej Afrike, a Španielsku a Portugalsku a aj v stredovekej Itálii mali veľký vplyv na rozvoj vinohradníctva.
Svetové vinohradníctvo v polovici XIX. storočia predstavovalo už 8,8 mil. ha. V polovici minulého storočia bol intenzívny obchodný styk medzi Európou a Amerikou, s dovozom materiálu sa doviezli aj škodlivé činitele.
- 1845 sa múčnatka viniča (Uncinula necator, Oidium Tucker) - huba vyvolávajúca ochorenie viniča objavila ako prvá zo škodlivých činiteľov. Objavil ju v Anglicku na viniči v skleníku záhradník Tucker.
- Päťdesiate roky - múčnatka sa objavila na výsadbách vo Francúzsku, odtiaľ sa šírila už po celej Európe. Objavil ju Paul Bugat v r. 1853..
- Päťdesiate roky - dovoz sadbového materiálu z Ameriky, odolného voči múčnatke, mal za následok rozšírenia filoxéry (Phylloxera vastatrix, Phylloxera vitifolii). Objavil a popísal ju Planchon. Za nasledujúce dve desaťročia zničí 2/3 francúzskych vinohradov. Francúzi vypracovali aj smernice na ochranu : výsadbu v imúnnych pieskoch, injektáže CS2 zaplavovanie výsadby vodou, štepenie na rezistentné podpníky.
- 1878 - v južnom Francúzsku sa objavila peronospóra (Plasmopara viticola), ktorá nespôsobila tak rozmerné škody ako filoxéra, ale to bola posledná veľká rana.
- V Bordeaux profesor Millardet objavil prostriedok proti chorobe, postrek bordeauxskou zmiešaninou.
- Biológiu škodcu, prognózu a signalizáciu až začiatkom XX. storočia najlepšie vyriešili Istvánffy a Pálinkás, ktorých metóda sa stala základom pre vypracovanie algoritmov mnohých, aj dnes používaných metód prognózy a signalizácie
Filoxérova pohroma vyvolala veľa nových postupov pri pestovaní viniča, ktoré sú dodnes aktuálne:
- štepenie citlivej európskej ušľachtilej odrody do odolného amerického podpníka
- rozvoj šľachtenia, najprv priamo rodiacich hybridov európskeho a amerického viniča
- na ťažké pôdy sa všeobecne vysádzal vinič štepený na odolnú podnož (alebo priamo rodiaci hybrid, dnes sa tieto priamo rodiace hybridy takmer už nepestujú)
- Európske ušľachtilé odrody sa vysádzali len na viatych „imúnnych“ pieskoch.
- technológia množenia viniča sa obohatila o postupy výroby podpníkov a stratifikácie
- zaviedlo sa vytyčovanie pravidelne vzdialených riadkov pred výsadbou viniča, tento krok následne umožnil rýchly rozvoj mechanizácie agrotechniky
- vyvolala sa potreba modernizovať dvetisícročnú technológiu pestovania viniča (systém opory rastlín, rez, vedenie, hnojenie a pod.)
- vyvolal sa tlak na racionalizáciu sortimentu odrôd a štátnej regulácie sortimentu
- začal sa chemický boj proti filoxére
- oživili sa medzinárodné kontakty odborníkov a pestovateľov, i šľachtiteľov viniča
V období po 2. svetovej vojne sa rozvíjali už veľkovýrobné technológie pestovania viniča na celom svete. U nás viac v 50-tych a 60-tych rokoch. Od 70-tych rokov do konca 80-tych rokov nastal prudký rozmach - rozširovanie plôch výsadieb viniča, nie vždy na správne vybraných parcelách. Víno bolo pre poľnohospodárske družstvá v období socializmu strategickým a politickým výrobkom. Výroba sledovala a zvyšovanie úrod, nie však aj kvality.
V súčasnej dobe čaká slovenské vinohradníctvo:
- prehodnotiť zdravotný a výživný stav porastov,
- zabezpečenie vysokej kvality muštových odrôd pre produkciu akostných vín a vín s prívlastkom,
- rozvoj výsadieb odrôd zo slovenského šľachtenia a z tradičných miestnych špecialít; ďalej rozvoj výsadieb stolového hrozna. manažment vína a hrozna,
- výstavba koncoviek (pivnice, baliarne stolového hrozna a sklady, chladiarne sušiarne.
Tieto ciele v súčasnej finančnej situácii môže dosiahnuť len podnikateľ, či družstvá s dobrým manažmentom.
Z odtlačkov viničových listov, semien v kamennom či hnedom uhlí vieme, že divý vinič rástol už v období treťohôr, keď sa tvorilo naše hnedé uhlie. Teritórium jeho výskytu sa nachádzalo takmer po celej Európe dokonca až po okraje Islandu a Grónska.
Postupujúcim ľadovcom v ľadovej dobe padol za obeť výskyt viniča na severe. Keď sa však zhruba pred 10 000 rokmi podnebie opäť zmiernilo, dobyl si vinič mnohé z jeho stratených pozícií. Jeho plody sa stali cennou potravou tých skupín ľudí, ktorí v mladšej dobe kamennej a v bronzovej dobe obývali západnú a strednú Európu, stredomorský priestor, ako aj územie na Blízkom východe a južne od Kaukazu. Potvrdzujú to nálezy jadierok hrozna v predhistorických sídliskách. Na sever a juhu Álp sa našli v kolových stavbách celé zhluky týchto jadierok, čo možno svedčí o jednoduchom spôsobe lisovania muštu. Svetoznáme vykopávky v Tróji a Tirynse nám zase prezrádzajú, že na obidvoch miestach sa pred zhruba 4000 rokmi hrozno cenilo ako príloha k dobrým jedlám.
Toto hrozno však pochádzalo z viniča, ktorý rástol bez zásahu ľudskej ruky, čo nám bezpečne dokladá paleobotanika. Forma vykopaných jadierok prezrádza odborníkovi, že sa pred dávnymi časmi nachádzali v bobuliach sort divého viniča – Vitis vinifera subsp. silvestris a Vitis caucasica Vav.. Jadierka ušľachtilého viniča – Vitis vinifera subsp. sativa, nie sú v Európe dokázateľné hlboko do 2. tisícročia p.n.l..
Viac alebo menej veľké zbytky divej révy možno ešte i dnes nájsť v strednom Francúzsku, juhozápadnom Švajčiarsku, v povodí horného Rýna a Dunaja, ako aj na južnej Ukrajine. Kaukazský vinič dominuje v Malej Ázii, Zakaukazsku a ďalej na východ až po Hindukuš. Iné druhy divého viniča sa nachádzajú v severnej Amerike. Boli to ich plody, ktoré okolo roku 1000 n.l. podnietili výpravu normánskeho moreplavca Leifa Eriksona, aby pomenoval časť východného pobrežia severnej Ameriky ako Vinland hit goda – Dobrú krajinu viniča. Podľa staroislandskej ságy, ktorá popisuje cestu Leifa Eriksona do Ameriky, boli plody divého viniča v Amerike chutné a veľmi sa neodlišovali od plodov ušľachtilého viniča v Nemecku.
Podobné informácie máme k dispozícii aj z oblasti južnej Európy a Zakaukazska. V dobrých rokoch sa tam zbierali ľahko skvasiteľné hrozná a až do nedávnej minulosti sa z nich pripravovalo víno. Nič nehovorí proti tomu, aby sme takúto prax nepredpokladali už v predhistorickom období, zvlášť, keď je antickými autormi doložená pre Krym a ságami obkolepenú Kolchis. Na pobreží dolnej Moesie, časti dnešného bulharského čiernomorského pobrežia, sa dodnes nachádzajú kamenné platne s približne dvojmetrovým priemerom, ktoré vytesané do tvaru plochých misiek slúžili na vyšľapávanie šťavy z hrozna divého viniča. Takéto "zariadenia", o ktorých nás informujú aj antickí autori sa nachádzajú tiež v Zakaukazsku a na Blízkom východe.
Na základe týchto nálezov bádatelia predpokladajú, že chutné plody rozličných druhov divého viniča boli už v dávnej minulosti potravou človeka. Je možné, že bohatstvo jesennej úrody podnietilo vtedajšieho človeka k úvahám, ako uchovať, konzervovať úrodu na dlhšie obdobie. Jedným zo spôsobov konzervovania hrozna bolo jeho vysušenie na slnku. A snáď práve pritom získalo ľudstvo prvé poznatky o kvasení hroznovej šťavy. To je však len hypotetický názor niektorých bádateľov, ktorý sa nedá overiť.
Nezistenou záhadou zostáva pre nás aj poznanie procesu, v ktorom sa vypestoval ušľachtilý vinič z divého viniča. V priebehu tisícročí sa pestovaním mutácií a sústavne novým krížením vyberaných a hodnotných variant podarilo človekovi vytvoriť okolo 5000 foriem ušľachtilého viniča..
Ušľachtilý vinič sa odlišuje od svojich divých predkov predovšetkým tým, že je obojpohlavný. Jeho kvet zjednocuje tyčinky aj piestiky, teda samčie i samičie časti. Naproti tomu divý vinič je rozdelený na dve pohlavia a len jeho samičie kry môžu mať hrozno. Pravda, aj medzi divým viničom sa vyskytujú obojpohlavný jedinci. Pestovateľský výber človeka sa pravdepodobne orientoval práve na nich, pretože ich ďalší vývin bol spojený s menšími ťažkosťami ako pri pohlavne oddelenom viniči.
Divý a ušľachtilý vinič sa líšia aj podľa životných podmienok, v ktorých rastú. Zatiaľ čo náš dnešný vinič uprednostňuje vzdušnú a teplú kamenistú pôdu zmiešanú s jednou zemou, európsky divý vinič rastie v listnatých a vlhkých lesoch. Divému kaukazskému viniču sa zase darí predovšetkým na suchých miestach. Je možné, že práve preto mal kaukazský divý vinič pri vypestovaní ušľachtilých foriem viniča dominantné postavenie. V neposlednom rade aj z tohto dôvodu je Predná Ázia odborníkmi všeobecne uznaná ako kolíska pestovania ušľachtilého viniča. To však neznamená, že účasť východnejších foriem výskytu divého viniča alebo jeho neskoršie kríženie s európskymi formami možno z procesu kultivácie viniča jednoducho vylúčiť.
Najstaršie písomné správy z Mezopotámie nás informujú o kvitnúcom vinohradníctve, ktoré už dávno prekonalo svoje prvé krôčky. Tak napr. v Lagaši, v jednom zo starých sumerských štátov na dolnom toku rieky Tigris, boli už 2500 rokov p.n.l. umele zavlažované záhrady, v ktorých sa zelenal vinič a ovocné stromy. Ba dokonca k vlastnej úrode sa dovážalo víno z "hôr východu", čím bolo pravdepodobne mienené západné a juhozápadné územie dnešného Iránu. Časť tohto územia zaberal starý Elam, ďalšia pradávna vinohradnícka krajina a možno aj domovská krajina ušľachtilého viniča.
V Egypte, odkiaľ pochádzajú najstaršie písomné pamiatky o pestovaní ušľachtilého viniča vôbec, bolo vinohradníctvo v plnom rozkvete už pred 5000 rokmi v období Starej ríše. Prezrádzajú nám to hieroglyfy z hrobiek I. dynastie, ktoré hovoria o lisoch východných a západných oblastí", ktorými sa pravdepodobne lisovalo hrozno z Mareotského jazera a Tanisu. Ďalšími svedkami staroegyptského vinohradníctva sú početné nádoby s vínom, ktoré sa ukladali do hrobiek zosnulým faraónom. Otázka počiatkov egyptského vinohradníctva sa však dá zodpovedať len určením jeho približného veku. Zdá sa, že ušľachtilý vinič bol na severe krajiny známy už tritisíc rokov pred našim letopočtom. S najväčšou pravdepodobnosťou sa tam dostal ešte v predhistorickom období Egypta spolu s prisťahovalcami, ktorí vytvorili neskorší egyptský národ.
O vysokej úrovni kultúry viniča v území na východ od starej krajiny Nílu a na Sinajskom poloostrove sa možno dozvedieť z množstva starých egyptských textov. Tak napríklad muž menom Sinuhe, ktorý žil ako dvoran v palácoch faraóna Sesostrisa I., videl na vlastné oči, že "je tam viac vína ako vedy". Podobné poznatky získali už päťsto rokov predtým vojaci Starej ríše, ktorí vnikli do severného územia Sinaja a priniesli odtiaľ vinič a figovník. Tieto správy nám čiastočne osvetľujú cestu viniča z Prednej Ázie do oblasti Nílu. Okrem toho tiež poukazuje na vysokú kultúru viniča v starovekej Palestíne a Sýrii.
Podľa starej gréckej ságy, fenickí kupci z Byblosu, Sidónu a Tyrosu priniesli ušľachtilý vinič aj do Grécka. Archeologické vykopávky v Orchomene však dokázali, že ušľachtilý vinič bol v Grécku známy dávno predtým, ako fenické lode vykladali svoj vzácny tovar. Nálezy jadierok hrozna z jednoznačne ušľachtilého viniča pochádzajú už z polovice II. tisícročia p.n.l. z obdobia, kedy mali nad Peloponézom nadvládu zlaté Mykény. Nádherné čaše z vykopaných mykénskych pokladov mohli byť teda naplnené aj domácim vínom.
Grécko bolo prvou európskou krajinou, v ktorej sa vo veľkom rozsahu pestovala vinná réva. A grécky roľník ju nielenže priviedol k rozkvetu, o čom svedčia vysoké zisky aténskych a korintských obchodníkov s vínom, ale ako kolonista ju preniesol aj na Sicíliu, južnú časť Apeninského poloostrova a územie južného Francúzska.
Ale význam gréckeho "predmostia" pri víťaznej cesta ušľachtilého viniča do Európy bol oveľa väčší, pretože z oblasti Massalie (dnešné Marseille) prenikol ušľachtilý vinič v rímskom období do svetoznámych vinohradníckych oblastí Gironde a Burgund. V záujme vlastného zásobenia podporovali rímski dobyvatelia v prvom storočí nášho letopočtu zakladanie nových vinohradov aj na území severne od Burgundu. V nasledujúcich stáročiach sa spolu s rímskou armádou a obchodníkmi dostáva do Alsaska, Falcka, severného Švajčiarska a celej oblasti na západ od Rýna a juh Dunaja. Archeologické nálezy z grófstva Hertfordshire dokazujú, že Rimania sa pokúšali pestovať vinič aj na území dnešnej Veľkej Británie.
Na Iberskom polostrove nezačali Rimania pestovať vinnú révu hneď po jeho dobytí, ale spočiatku chápali toto územie ako dobré odbytište talianských vín.
Rimania po dobytí krajiny vytvorili v provincii Baetica pozoruhodný úrad "prokurátora pre podporu pestovania viniča". Úlohou prokurátora bolo zabezpečiť výsadbu najkvalitnejších sadeníc viniča z Talianska na oboch brehoch rieky Baetis.
Nespornú zásluhu na rozvoji vinohradníctva v strednej Európe mal rímsky cisár Probus (276 – 282 n.l.), ktorého legendy povyšujú na zakladateľa vinohradníctva, aj keď tom čase už ušľachtilí vinič u nás už dávno rástol. Práve cisár Probus nariadil svojim provinčným légiám na celom území Panónie (územie susediace s dnešným Slovenskom) aby v čase mieru zakladali vinice.
V tom čase už bolo pestovanie ušľachtilého viniča veľmi rozvinuté o čom svedčia zápisy antických básnikov Vergilia, Columbella, či Plínia, ktorí popisovali nielen pestovateľské postupy, ale už aj odrody.
- Vinič množia vegetatívne, ale poznajú aj výsev semena, Rimania poznajú aj štepenie.
- Vinič v Európe vysadzujú na vŕškoch a kopcoch popri mestách na slnečných stráňach a slnečných chránených polohách.
- Vinice chránia ohrady a ploty pred pasúcimi sa stádami a pred zlodejmi. vyvinuli sa aj určité "pravidlá" pre vinohradníkov.
- Začalo sa oddelenie pestovania vínových odrôd a stolových odrôd. začína sa selekcia. Vyselektovali prvé bezsemenné odrody.
- Vinič tvarovali, poznali rez na hlavu a vedenie pri kolíku, pestovanie viniča s vedením na strom, na oporu pri stene, na oporu (konštrukciu) v lugašoch. Poznali rôzne spôsoby upevňovania výhonov k opore (vrbová kôra, šúpolie). Kry pravidelne rezali, spravidla na krátky čapík.
- Robili sa zelené práce - výhony prerieďovali, skracovali.
- Výsadbu na jar hnojili, pôdu obrábali hákom ťahaným byvolmi, okopávali dvojzubou motykou.
- Úrodu viniča spotrebovali čerstvú ako ovocie, sušenú ako hrozienka a spracovanú na víno.
- Strapce oberali do prútených košov. Sušili v sušiarňach, ktoré boli vybudované priamo vo vinohrade.
- Vinič na víno spočiatku lisovali zošliapavaním. Mušt nakvasovali v hlinených, kamenných alebo v kovových nádobách. Na egyptských nástenných maľbách vidieť rôzne lisovacie zariadenia , ako husté siete, vrecia.
- Rimania vyrobili prvé drevené sudy a mali už aj prvé drevené lisy. Staroveké národy mali vlastné receptúry na stabilizáciu vína a prevenciu nemocí vína.
- Hrozno a víno boli "božského pôvodu" (Dionyzos, Bacchus, Liber, Izis) a na slávnosti a na slávnosti bohov (bacchanálie) prinášali obety. Pitie vína u starovekých civilizácií bolo všeobecne rozšírené.
- Mušt a víno uskladňovali v hlinených amfórach v zemľankách, v jamách vykopaných v zemi, ktoré mali, ohňom opaľované steny a kde bola ustálená teplota. Víno prepravovali v kožených nádržiach a v hlinených amfórach.
Pestovateľské postupy a nástroje, ktoré sa ustálili v období Rímskej ríše, na území kolonizovanom Rimanmi v Európe, na Blízkom Východe a v Severnej Afrike používali sa bezo zmeny až do konca XIX. storočia.
Rozvoj kultúry pestovania viniča po páde Rímskej ríše sa síce spomalil, ale ani vlny sťahovania národov ju nezastavili. Víťazstvo kresťanstva a nastolenie feudálneho výrobného systému prinieslo veľký rozmach vinohradníctva. Východziu bázu tvorili vinohrady, ktoré boli vysadené v ešte Rimanmi. Po vzniku feudálnych štátov rozkvitá aj vinohradníctvo. Neskôr vzrástli plochy výsadieb viniča. Okolo kláštorov, miest a kaštieľov všade, kde sa darilo pestovaniu viniča, boli obrábané vinohrady.
Z hľadiska pestovania viniča v stredoveku, významné bolo aj mohamedánske náboženstvo, ktoré zakazuje pitie vína, ale na miestach vplyvu islamu podnietili pestovanie stolových odrôd viniča. V rozšírení stolových odrôd významnú úlohu zohrali Arabi, ktorí v Severnej Afrike, a Španielsku a Portugalsku a aj v stredovekej Itálii mali veľký vplyv na rozvoj vinohradníctva.
Svetové vinohradníctvo v polovici XIX. storočia predstavovalo už 8,8 mil. ha. V polovici minulého storočia bol intenzívny obchodný styk medzi Európou a Amerikou, s dovozom materiálu sa doviezli aj škodlivé činitele.
- 1845 sa múčnatka viniča (Uncinula necator, Oidium Tucker) - huba vyvolávajúca ochorenie viniča objavila ako prvá zo škodlivých činiteľov. Objavil ju v Anglicku na viniči v skleníku záhradník Tucker.
- Päťdesiate roky - múčnatka sa objavila na výsadbách vo Francúzsku, odtiaľ sa šírila už po celej Európe. Objavil ju Paul Bugat v r. 1853..
- Päťdesiate roky - dovoz sadbového materiálu z Ameriky, odolného voči múčnatke, mal za následok rozšírenia filoxéry (Phylloxera vastatrix, Phylloxera vitifolii). Objavil a popísal ju Planchon. Za nasledujúce dve desaťročia zničí 2/3 francúzskych vinohradov. Francúzi vypracovali aj smernice na ochranu : výsadbu v imúnnych pieskoch, injektáže CS2 zaplavovanie výsadby vodou, štepenie na rezistentné podpníky.
- 1878 - v južnom Francúzsku sa objavila peronospóra (Plasmopara viticola), ktorá nespôsobila tak rozmerné škody ako filoxéra, ale to bola posledná veľká rana.
- V Bordeaux profesor Millardet objavil prostriedok proti chorobe, postrek bordeauxskou zmiešaninou.
- Biológiu škodcu, prognózu a signalizáciu až začiatkom XX. storočia najlepšie vyriešili Istvánffy a Pálinkás, ktorých metóda sa stala základom pre vypracovanie algoritmov mnohých, aj dnes používaných metód prognózy a signalizácie
Filoxérova pohroma vyvolala veľa nových postupov pri pestovaní viniča, ktoré sú dodnes aktuálne:
- štepenie citlivej európskej ušľachtilej odrody do odolného amerického podpníka
- rozvoj šľachtenia, najprv priamo rodiacich hybridov európskeho a amerického viniča
- na ťažké pôdy sa všeobecne vysádzal vinič štepený na odolnú podnož (alebo priamo rodiaci hybrid, dnes sa tieto priamo rodiace hybridy takmer už nepestujú)
- Európske ušľachtilé odrody sa vysádzali len na viatych „imúnnych“ pieskoch.
- technológia množenia viniča sa obohatila o postupy výroby podpníkov a stratifikácie
- zaviedlo sa vytyčovanie pravidelne vzdialených riadkov pred výsadbou viniča, tento krok následne umožnil rýchly rozvoj mechanizácie agrotechniky
- vyvolala sa potreba modernizovať dvetisícročnú technológiu pestovania viniča (systém opory rastlín, rez, vedenie, hnojenie a pod.)
- vyvolal sa tlak na racionalizáciu sortimentu odrôd a štátnej regulácie sortimentu
- začal sa chemický boj proti filoxére
- oživili sa medzinárodné kontakty odborníkov a pestovateľov, i šľachtiteľov viniča
V období po 2. svetovej vojne sa rozvíjali už veľkovýrobné technológie pestovania viniča na celom svete. U nás viac v 50-tych a 60-tych rokoch. Od 70-tych rokov do konca 80-tych rokov nastal prudký rozmach - rozširovanie plôch výsadieb viniča, nie vždy na správne vybraných parcelách. Víno bolo pre poľnohospodárske družstvá v období socializmu strategickým a politickým výrobkom. Výroba sledovala a zvyšovanie úrod, nie však aj kvality.
V súčasnej dobe čaká slovenské vinohradníctvo:
- prehodnotiť zdravotný a výživný stav porastov,
- zabezpečenie vysokej kvality muštových odrôd pre produkciu akostných vín a vín s prívlastkom,
- rozvoj výsadieb odrôd zo slovenského šľachtenia a z tradičných miestnych špecialít; ďalej rozvoj výsadieb stolového hrozna. manažment vína a hrozna,
- výstavba koncoviek (pivnice, baliarne stolového hrozna a sklady, chladiarne sušiarne.
Tieto ciele v súčasnej finančnej situácii môže dosiahnuť len podnikateľ, či družstvá s dobrým manažmentom.
Spracoval: Ing. Stiffel Richard
Literatúra:
1. PhDr. Igor Zajac: Ušľachtilý vinič, jeho pôvod a cesta do strednej Európy, In: Malokarpatské múzeum, Pezinok, nepublikované
2. Ing. Zlatica Vaneková, CSc: História vinohradníctva, In: rukopis textov k CD – Vinič hroznorodý, nepublikované
1. PhDr. Igor Zajac: Ušľachtilý vinič, jeho pôvod a cesta do strednej Európy, In: Malokarpatské múzeum, Pezinok, nepublikované
2. Ing. Zlatica Vaneková, CSc: História vinohradníctva, In: rukopis textov k CD – Vinič hroznorodý, nepublikované
Ing. Gašpar Vanek, CSc.